Pichľavý olovrant.
Jedlo v prírode. Už ste jedli pichliače?
Je august. Podarilo sa mi vybehnúť na lúky, kde už rastliny pomaly odkvitajú a tie jedlé sú čoraz horkejšie. Narazil som ale na obrovskú plantáž bodliakov. Asi to boli pichliače bielohlavé. Presné určenie ma moc netrápilo, pretože naše bodliaky sú považované za jedlé. Mimochodom, patria k nim aj artičoky.
Bodliaky boli extrémne pichľavé, ale rukavice som nahradil spevneným šiltom zo šiltovky. Nazbieral som zo 20 najväčších kúskov, väčšinou kvitnúcich alebo tesne po odkvitnutí. Tie už mali tvrdé semená a chutili viac orieškovo.
Začalo pršaťať a tak som neváhal a rozložil oheň na blízkom táborisku. Bol bohato zásobený odrezkami z neošetreného tatranského profilu a oheň sa rýchlo rozhorel.
Pichliače som upravoval dvoma spôsobmi. Polovicu som uvaril a polovicu upiekol len tak v pahrebe. Cieľom bolo zmäkčiť stravu, spraviť ju chutnejšou a stráviteľnejšou a usmrtiť parazity, atď…, ktoré by moju radosť z jedla pokazili.
Po 15 minútach varu, som vytiahol pichliače z vody. Najväčšie ostne stále pichali, ale kvetné lôžka už boli krehké. Chuťou pripomínali sladší zemiak. Rozkrájal som ich na polovicu, odrezal stonku a vyhryzával hmotu popri ochmýrených semenách. Sem tam sa objavil červ/larva, ale miesto sa dalo väčšinou obhryznúť. Sústa som potieral prstom namočeným v soli. Chutilo mi…
Medzitým sa mi v pahrebe dorobila druhá dávka (asi po 15 minútach). „Oriešky“ boli sladšie a túto várku som nesolil. Aj s týmito sa už pracuje dobre, pretože pichliače z kvetov obhoreli.
V priebehu pol hodiny som sa slušne najedol z kvetných lôžok pichliačov. Práca bez rukavíc bola mimoriadne nepríjemná. Zber sa ešte ako tak dal realizovať odťatím kvetu a následným podupaním/pováľaním topánkou po zemi, aby sa ostré pichliače polámali. Nutričnú hodnotu zdroje uvádzajú okolo 65 kcal na 100 g „artičokov“.
Dobrú chuť!
