Zber dažďovej vody a zelená placka
Zber a filtrácia vody, mastné drevo-fatwood, placky, jedlé rastliny v prírode.
Ďakujem Utonovi, že ma vytiahol na pár nocí von a zasa ma čo-to naučil. Tiež za tento článok o situácii prežitia v prírode, ktorú pre nás vymyslel a ukázal ako ju zvládnuť.
Bolo neskoré popoludnie a v nohách sme mali takmer 20 km s báglami na chrbte. Už nepršalo, ale zapadajúce slnko sa márne pokúšalo presadiť nad ťažkými tmavými mrakmi. Prišli sme na miesto, ktoré sa nám páčilo na prespatie. Situované bolo 150 metrov pod vrcholom kopca s borovicovým lesom, ktorý stál uprostred lúk. Začali sme byť hladní.
Zber vody
Vo fľašiach sme mali dokopy asi liter vody a ten sme nechceli míňať na varenie. Pravidlo prežitia znie – keď nemáš vodu, nejedz! Chcel som kamarátovi náš výlet trochu spestriť a tak som sa rozhodol, že ho uvediem do situácie, v ktorej bude voda aj potrava vzácnosťou a na ich získanie budeme potrebovať trošku improvizácie a trpezlivosti. Striktne som vymedzil malú plochu, na ktorej sme mohli zabojovať o jedlo a vodu. Bol to kúsok nedávno pokosenej lúky a kroviny na jej okraji. Napriek tomu, že neďaleko tiekol kalný potok, bol už mimo zóny a tak sme nemohli využiť jeho vodu, ani rákosie na jeho brehoch…
Kamarát sa pustil do stavania prístrešku na noc a ja som vytiahol rezervné tričko, natiahol som ho na lieskový konár a začal z okolitého porastu zbierať zachytenú dažďovú vodu. Nešlo to až tak zle, ale tričko púšťalo farbu a voda – asi z pracieho saponátu – mierne penila. Po cca 20 minútach som mal nazbieranej asi pol litra nevábivej tekutiny (pozn. admina – odhadujem že na jedno vyžmýkanie získal 0,25 – 0,5 dcl vody). Vrátil som sa k už postavenému prístrešku a začal riešiť oheň.
Všetko mokré… Ako vždy… Tak to mám rád… Usmial som sa a vyrazil som do lesa hľadať mastné drevo. Vrátil som sa s dvomi pazuchami borovicových konárov a za 10 min som už robil pahrebu, aby som získal uhlík na filtráciu vody. Kým si môj spolupútnik pri ohni vyrábal práchno na ďalšie použitie pomocou pyrolýzy (rifle, práchnivé drevo, hubu – všetko s veľmi dobrým výsledkom, keďže materiál chytal iskru škrtnutú chrbtom opinelu o kameň) ja som vybehol ešte nazbierať materiál na placku. Za 20 minút som mal dostatok materiálu – základ tvorili listy a stonky kozonohy, korene lopúchov, žihľava, niečo šalvie, rebríčku a alchemliky. Žiaden zázrak, ale s polovicou bujónu a pol hrsťou múky, čo nám ostal som dúfal v prijateľný výsledok.
Filtrácia vody
Po návrate k prístrešku som zobral pollitrovú prázdnu PETku, odrezal dno a pomocou papierových vreckoviek a uhlíku z pahreby som vyrobil jednoduchý, prenosný vodný filter. Nečakal som zázrak, ale prefiltrovaná voda okrem toho, že penila menej, nevyzerala vôbec lepšie. Filter som preto prerobil – menej buničiny a viac dreveného uhlia, ale voda – ktorá teraz už nepenila – ostala opäť hnedá. Spomenul som si na vyjadrenia môjho kamaráta, bývalého vojenského inštruktora, ktorý vravieval, že farba pozbieranej rosy sa vždy rovnala farbe tkaniny do ktorej bola zachytená. Nechal som teda farbu farbou a 2x prefiltrovanú vodu som začal prevárať.
Placka na pahrebe
Varil som s pokrievkou, ale aj tak som počas 10 minút varenia stratil skoro deci vody, čo ma dosť mrzelo. Počas prevárania vody som očistil a nakrájal ingrediencie na placku a začal variť. Ku koncu varenia bolo v ešuse už asi len deci vody, takže zeleninka sa len dusila, ale to stačilo, lebo zbytok vody som po varení aj tak vylial. Väčšie kúsky koreňov sme zjedli len tak, boli mäkké a mali typickú, pre mňa príjemnú chuť. Do chladnúcej rôznorodej zmesi som pridal tú trochu múky čo ostala a zmes nadobudla charakter nehomogénneho cesta. V ohnisku už čakala rozpálená plochá skala a za 5-10 minút boli placky pripravené na konzumáciu. Keďže jedlo voňalo, obava z varenia na hnedej vode sa pomaly strácala.
Jedli sme a po morkom dni sme sa tešili z teplého ohňa a na tieto pomery chutného jedla. Od príhody prešlo už niekoľko dní. Celý čas som hľadal náznak problémov vzniknutých z použitia hnedej vody, ale zbytočne. Zástancovia zdravého životného štýlu, budú isto namietať, že voda mohla spôsobiť to a to a zdlhodobého hľadiska budú mať isto pravdu, ale ja som sa presvedčil, že jednorázovo dokážem prijať a spracovať aj takúto vodu bez vedľajších prejavov, t.j. žiadna hnačka, žiadne vracanie, žiadna zbytočná strata tekutín… Poučenie z tejto prechádzky je, že moje rezervné prádlo, bude prané bez prášku, len vo vode a bude biele… 🙂
Poznámka admina – placky boli prekvapivo chutné. Keď si robím jedlo v prírode z ingrediencií, ktoré nakúpim v supermarkete Príroda, tak jedlo býva niekedy chuťovo nevýrazné alebo naopak, je príliš výrazná chuť jednej z ingrdiencií. Toto nebol ten prípad, chuť aj štruktúra placiek bola veľmi dobrá. Chuť nebola poznačená ani vôňou, ktorú mala pôvodne voda nazbieraná do trička.
Ešte by som rád ocenil Utonovu schopnosť rozumne nastaviť podmienky tak, aby nás naučil niečo nové a priblížil nám situáciu prežitia.
Ak ťa článok zaujal tak nás lajkni na FB a vždy budeš vedieť keď zavesíme nový článok. ( https://www.facebook.com/opreziti )
Zber dažďovej vody bavlneným tričkom.
Stačilo ním prechádzať po opršaných listoch. Je to spôsob veľmi podobný zberu rannej rosy.
Po každom dôkladnom nasiaknutí sa tkanina vyžmýka.
Niečo cez pol litra nazbieranej dažďovej vody.
Filter som vystlal papierovými vreckovkami.
Do vrchnáku som vyvŕtal dierku.
Do filtra som vysypal vrstvu uhlíkov.
Postupne som nazbieranú vodu prelial filtrom.
Filter nezbavil vodu zafarbenia.
Oheň som zapaľoval škrtaním firesteelu do fatwoodu z borovice.
Keď plameň nabral trochu na sile, preniesol som ho do ohniska.
Suroviny na výrobu placky.
Najprv som listy natrhal v prstoch na drobné.
Aj menšie korene lopúchu som nakrájal na malé kúsky.
Väčšie korene som nechal v celku, po udusení sme ich zjedli.
Zmes pripravená na scedenie.
Po vytlačení vody a pridaní trochy múky sa zmes ľahko tvarovala do placky.
Placky sme piekli na kameni.
Hotová placka.
Prierez dobrotkou.
