Prvé jesenné prespatie
Skĺbiť prácu, rodinu a sociálny život s radosťou z pobytu v prírode nemusí byť ľahké. Stačí mať ale tolerantnejšie okolie a chcieť a ide to. Toto je krátky článok o tom, ako to môže vyzerať, keď sa chce.
Po práci som stihol trošku postrašiť domáce práce a dva razy rozosmiať svoju žienku, zbalil som bágel a vyrazil smerom do lesov. Slnko už bolo nízko nad horizontom a večer bol chladný. Cesta cez polia a lesom ubiehala rýchlo. Kamarát Uton volal, že bude nejakú chvíľu meškať. Keď som dorazil do táboriska, ostávalo maximálne 30 minút denného svetla. Chcel som ako prvý vybaviť prístrešok (natiahnuť hamaku), ale Uton ma cez telefón požiadal, aby som najprv pripravil drevo na noc (bol to skôr rozkaz vlastne).
Kým dorazil, nazbieral som drevo na cca 4 hodiny mierneho ohňa. Variť sme v pláne nemali, jediným vážnejším bodom programu bolo vypálenie hlinených nádob, čo sa Utonovi už dlhšie povaľovali po byte. Zapálil som oheň, spravili sme čaj, pozerali do plameňa a preberali všetko možné, od banalít až po plány na ovládnutie vesmíru. Teplota padla k nule a keďže ešte pred pár dňami si telo užívalo leto, bola mi pomerne zima vždy, keď som sa vzdialil od ohňa, ale to bol detail s ktorým som počítal.
Keď nebolo o čom, sedeli sme ticho, sledovali oheň a počúvali les. Ten bol ako obvykle plný zvukov. Asi po 4 hodinách sme oheň aj „keramiku“ zakryli hlinou aby pozvoľna vychladla.
Hamaky sme natiahli asi 50 metrov od ohniska. Ja som spal v MilTecu, Uton v DD. Spánok som si vážne užil. Často som sa budil na hlasný pohyb v našej blízkosti a v ľahkom spánku som bol ostražitý (dva mesiace dozadu som v tých miestach stretol maca). Pár krát ma zobudila aj zima, ktorá si našla cestu do môjho spacáku. A raz som sa musel vychcať, ale riešil som to minimalistickým odliatím rovno z hamaky. Do toho som vraj solídne chrápal a zaručene som sa usmieval.
Vstávali sme o pol piatej do zamrznutého sveta. Prebudenie iné od ostatných v tom týždni. Ostrejšie, chladnejšie ale oveľa zaujímavejšie. Čakala nás asi hodinka šľapania domov. Zbalili sme veci, vyhrabali keramiku a vydali sa smerom do mesta. Asi v polke sa naše cesty rozdelili. Prechádzal som tmavými poliami a sledoval, ako sa pomaly rodí úsvit. Domov som prišiel akurát vo chvíli, keď sa moja žienka budila do práce.
Dal som si rýchlu ľadovú sprchu a šiel do práce ako väčšina ostatných. Aj keď nie tak úplne. 🙂
Choď von!
Ak ťa článok zaujal tak nás lajkni na FB a vždy budeš vedieť keď zavesíme nový. ( https://www.facebook.com/opreziti )