Tento článok je prebraný z blogu Ing. Romana Hlivu. Je zaujímavou všeobecnou úvahou na tému sebeobrana. Súvisí s jeho ďaľším článkom, ktorý zverejňujeme – Tajomstvo univerzálnej sebaobrany.

Príroda je často nemilosrdná. Tvor, ktorý je len chvíľu nepozorný, stáva sa korisťou dravca. Dravec si netrúfne na pozorného a prefíkaného tigra, hľadá ľahšiu korisť. Tiger bojuje, len keď musí, nie preto, že chce, ale preto, aby sa mohol z bojiska čo najrýchlejšie zdravý vzdialiť alebo nasýtiť. Umenie sebaobrany je umením poznania a chápania prírody, cestou prírody. Ten, kto pozná zákonitosti prírody, dokáže prirodzene poraziť akéhokoľvek protivníka i toho najväčšieho svoje vlastné ego.

Vtáky a cicavce majú nielen svoje teritória, ktoré obývajú a bránia proti iným jedincom svojho druhu, ale majú aj rad ustálených vzdialeností, ktoré udržujú jeden od druhého… Človek má taktiež svoje stále vzdialenosti, ktoré si udržuje pri kontakte s inými ľuďmi. V umení sebaobrany zohráva významnú úlohu osobný priestor, priestorový kruh okolo každého z nás približne na dosah končatín, a jeho ovládanie. Rozmer nášho osobného priestoru bude závisieť na výsledku toho, čomu sa hovorí konflikt priblíženia a vyhnutia sa. Je to konflikt medzi silou nášho priania komunikovať s druhým a intenzitou našich obáv z prípadného rizikového vývoja stretnutia.

Osobný bezpečnostný koncept
Hlavným predpokladom, aby sebaobranné konanie bolo úspešné, je neustála obozretnosť. V súčasnosti je v teórii sebaobrany módnym pojmom tzv. situačná ostražitosť. Tento slovný zvrat sa prvýkrát použil pri leteckom výcviku pilotov. Aplikovaná do osobnej obrany, situačná obozretnosť je prvým krokom v našom osobnom bezpečnostnom koncepte alebo pláne. Bezpečnostný plán by mal obsahovať bezpečnostné zóny. Tieto zóny slúžia na efektívnu filtráciu ľudí. Prvú vnútornú zónu tvorí osobný priestor. Tento priestor je vymedzený len pre ľudí, ktorých považujeme za dôveryhodných. Druhá vonkajšia zóna (vonkajšia hranica osobného priestoru) tvorí našu obrannú líniu, kde zachytávame možnú hrozbu v bezpečnej vzdialenosti. Obrana vo vnútornej zóne je veľmi riskantná vzhľadom na fyziologicky danú neskorú reakciu na útok agresora (náprah a úder rukou, náprah a kop atd.), zjednodušene povedané každá útočná akcia vykonaná v osobnom priestore, ak je správne prevedená, je rýchlejšia ako obranná reakcia. Bezpečnostný plán by mal byť prispôsobený podmienkam prostredia, v ktorom žijeme, miere kriminality, legislatíve, bezprostrednému okoliu, susedom, zamestnaniu, záujmom atd.

Stupeň pripravenosti
Príslušníci armády, policajných a bezpečnostných zložiek sa učia rozlišovať rozdielne „Stupne pripravenosti“ v kódovom systéme farieb, ktorý určuje rôzne úrovne ostražitosti. Kvalita reakcie v akejkoľvek situácii je vo veľkej miere závislá od „Stupňa pripravenosti“ v danom čase. Kódový systém farieb je využiteľný i v sebaobrane bežných občanov.

Stupeň biely. Tento stupeň s ostražitosťou nemá nič spoločné. Nevnímame okolie, neočakávame žiadne problémy. V tomto stupni sa nachádza väčšina obetí agresie.
Stupeň žltý. V tomto stupni by sme sa mali nachádzať, keď vychádzame z domu na ulicu alebo sa nachádzame v cudzom prostredí. Je to bežný stupeň ostražitosti, sme relaxovaní a zároveň pripravení počúvnuť varovný signál intuície.
Stupeň oranžový. Na tejto úrovni vieme, že niečo nie je v poriadku. Je tu nebezpečenstvo, sme v štádiu poplachu. Buď sa vzdialime alebo pripravíme na akciu. Musíme nebezpečenstvo definovať, akceptovať ho a realizovať svoj bezpečnostný koncept.
Stupeň červený. Akonáhle sa zjaví akútna hrozba napadnutia, zaútočíme tvrdo a rozhodne.

Dôverujme intuícii
Prechádzame večernou ulicou. Zrazu pocítime nevysvetliteľnú obavu či úzkosť. Obzrieme sa okolo seba. Tušíme, že sa niečo deje. Intuícia vysiela varovný signál, že sa blíži nebezpečenstvo. Intuíciu však radi prehliadame, pokiaľ nie je logicky vysvetliteľná. Žiadne zviera, zrazu cítiace nebezpečenstvo, by neplytvalo zbytočne energiu uvažovaním v zmysle „to asi nič nebude“. Bohužiaľ v protiklade k ostatným tvorom v prírode, my sme ochotní ignorovať signály pre prežitie. Vďaka intuícii žijeme v prítomnosti, vnímame len to čo je, nie to čo bolo ani čo bude. Intuícia vždy na niečo reaguje, preto je dôležité možné nebezpečenstvo identifikovať. Prepneme vo svojej ostražitosti zo žltého na oranžový stupeň. Ak sa ukáže, že nebezpečenstvo nehrozilo, nič sme nestratili a naviac sme si obohatili svoju intuíciu, ktorá v budúcnosti v podobnej situácii nemusí spustiť falošný poplach. Intuícia je dar prírody, ktorý máme každý, záleží len na každom z nás, či tento dar využijeme alebo nie. To, čo chceme zavrhnúť ako zhodu okolností alebo vnútorný pocit, je v skutočnosti poznávací proces, ktorý je rýchlejší ako bežné logické predvídanie. Ľudský mozog nie je nikdy výkonnejší a účinnejší ako v okamžiku, keď sme v nebezpečenstve. Vtedy je intuícia katapultovaná na inú úroveň, umožňuje nám poznať, bez toho, aby sme vedeli, prečo vieme. Preto je základným kameňom nášho bezpečnostného konceptu. Nie náhodou koreň slova intuícia, tuere, znamená „strážiť, ochraňovať“. (Zdroj-Gavin de Becker: Dar strachu)

Ľahký alebo ťažký terč
I keď žijeme v 21. storočí, naše uvažovanie zodpovedá dobe kamennej. Máme súťažné či teritoriálne inštinkty a dopúšťame sa násilia rovnako ako naši predkovia alebo dravci-predátori hľadajúci korisť. Pouličný predátor si vyberá len ľahký cieľ, preto mu vyšleme signál „Viem o tebe, nebudeš to mať so mnou ľahké“.

Reč tela. Pohybujeme sa vystretí, kľudnou, sebaistou chôdzou, prostí všetkých emócií. Nasadíme výraz hráča au, zrakovému kontaktu sa vyhýbame, svoj pohľad zafixujeme na strednú vzdialenosť.
Predmet v ruke. Viditeľný, dlhý predmet v našej ruke napr. dáždnik či vychádzková palica zneistí pouličného agresora a môže ho prinútiť si hľadať inú, ľahšiu obeť. Dáždnik či vychádzková palica sú bežné predmety každodennej potreby, ich výhodou, v prípade použitia ako improvizovanej zbrane, je dĺžka, vďaka ktorej zasahujeme agresora z bezpečnej vzdialenosti mimo jeho dosah.
Vnímanie okolia. Ľudia pohybujúci sa na ulici, v parku atd. so sluchátkami na ušiach, telefonujúci, pod vplyvom alkoholu sú veľmi ľahkým terčom. Ich zmysly, ktoré by ich mohli upozorniť na nebezpečnú situáciu, sú vyradené. A to agresor dobre vie.
Ovládanie osobného priestoru. Agresor testuje svoju budúcu korisť. Napr. otázkou „koľko je hodín alebo nemáte oheň?“ sa pokúsi o vniknutie do osobného priestoru, kde z krátkej vzdialenosti zaútočí. V takom prípade odstúpime, udržujúc bezpečnú vzdialenosť.

Stratégia a taktické koncepty umenia sebaobrany
Rozumný človek, ktorý dokáže potlačiť svoje ego, sa násilnému riešeniu konfliktnej situácie snaží vyhnúť. V nebezpečnej situácii sa i napriek našej ostražitosti a schopnosti predvídať môžeme ocitnúť. Hrdinovia akčných filmov nám predvádzajú fantastické až neskutočné techniky plné akrobacie a gymnastiky. Realita pouličného boja je ale úplne iná. Podstata sebaobranného konania nespočíva v defenzívnych technických prvkoch, ale v tom ako sa do nebezpečnej situácie vôbec nedostať. To znamená správne strategické myslenie, aby sme sa nedopustili hrubých taktických chýb.

Koncept – Prekvap a vzdiaľ sa. Streetfighter v sebaobrannom boji proti pouličnému predátorovi, podobne ako tiger, používa predovšetkým prefíkanosť. O víťazstve často rozhoduje nie agresia a hrubá sila, ale moment prekvapenia, trik, zálud, nečakaná akcia. Nebojujeme preto, aby sme bojovali, ale aby sme si urobili priestor na únik do bezpečia. Celý boj by nemal trvať dlhšie ako 20 sekúnd, maximálne 2-3 techniky a rýchlo sa vzdialime. Je možné, že predátorovi kamaráti sa nachádzajú neďaleko a riziko stretu s nimi je veľké.
Koncept – Útok v tempe. Nespoliehajme sa na prepracovanú defenzívu, ale na okamžitý útok. Predbehneme agresora v jeho príprave na útok a zasiahneme v momente, kedy jeho reakčná doba bude na minime. Útočíme hneď, ako identifikujeme hrozbu a sebaobrannú situáciu. Ak útočník pred vlastným útokom musí vykročiť, zasahujeme ho v jeho pohybe vpred. Rozhoduje správne načasovanie.
Koncept – Najbližšia zbraň, najbližší cieľ. K svojej obrane využívame najbližší predmet/zbraň, zasahujeme najbližší cieľ, najbližšie útočnikovo vitálne miesto.

„Na ceste stratégie je nutné zachovávať bojový postoj v každodennom živote a urobiť zo svojho každodenného postoja svoj bojový postoj.“ To učí skvelý japonský šermiar Mijamoto Musaši vo svojej knihe Kniha piatich kruhov. Kniha má už vyše 300 rokov, ale určite budete súhlasiť so mnou, stále je aktuálna. To znamená spoliehajúc sa na svoju intuíciu byť ostražitý a prefíkaný. Tak ako tiger v divočine.

Zdroj: http://hliva.blog.sme.sk/c/132804/Uvahy-o-umeni-sebaobrany.html

Viac o postapo prežití, urban survivale a TEOTWAWKI tu.

Comments

comments