„Pokazená“ polievka
Vybehli sme s Utonom von, aby sme sa riadne prevetrali a požuli nejaké tie byliny, ktorých ešte zo zeme veľa nevyšlo.
Je krásna jar a lúky sú plné sedmokrások. Vyrážam s bráchom vonku, pozrieť, ktoré rastliny nám pribudli na jedálniček. Tento krát smerujeme na lúky lemované smrekovými a brezovými hájikmi. Tajne dúfame, že nájdeme aj nejaké smrčky. Aby som zbytočne nenapínal, v ten deň smrčky nenachádzame. 🙂
Dlho kráčame krajinou poznačenou ľudskou činnosťou a nenarážame na nič, čo by nás na zjedenie nadchlo. Po pekných pár kilometroch konečne nachádzame nejaké listy lopúchu. Vykopávam koreň a sklamane konštatujem, že je dosť drevnatý. Predsa však ho očistím a zjem niekoľko mäkších kúskov, ktoré nechutia zle.
Po chvíli pri chodníku vidíme škripinec a snažím sa spomenúť si, čo o ňom viem… Aha… Boli pokusy zvárať z podzemkovej kaše sladký sirup. Prácne jeden trs vykopávam a hľadám malé biele krehké nasládle podzemky. Ochutnávam ich… sú fajn, ale veľa práce, takže pokračujeme ďalej.
Narážame na ostrov rákosia, ale sklamane zisťujeme, že je príliš sucho na to, aby sme bezbolestne získali mladé výhonky do polievky. Dlho, dlho nič… Prechádzame lesom aj lúkami a pri spomienke na zárasty sedmokrások v iných lokalitách strácam trochu náladu. Zaváhali sme, že sme ich hneď nenazbierali. Nachádzame mladé deväťsily, ale kvety sú už príliš rozkvitnuté na to, aby sa dali pekne opražiť, nevadí, aj tak bývajú zväčša horké. Konečne sa ukáže aspoň nejaký lipkavec, ktorý už radšej berieme. Viem, nič moc, ale do polievky aspoň niečo. Zrazu nachádzame prvé sedmokrásky a vidina dobrej polievky sa stáva reálnou. Paráda… v blízkosti rastie aj skorocel a kozonoha. Ešte trochu púpavy a je to, materiálu do polievky máme zrazu dosť.
Charakter krajiny sa pozvoľna mení a nachádzame aj fialku vonnú, ktorej pár kvietkov sme hneď spásli. Vedľa rastie aj žerušnica. Tá je na prvé ochutnanie pomerne ostrá, ale môže príjemne oživiť chuť polievky (ako sa neskôr ukáže tak oživila, ale moc príjemne teda nie).
Oplachujeme rastlinky v potoku, nachádzame tieň a varíme. Po 15 minútach je zelenina pomerne mäkká a tak pražím žerušnicu do polievky ako bonus. Samozrejme som ju pripražil dlhšie ako bolo treba a ukrutne zhorkla a s ňou celá polievka. Skontroloval som, či ma nejde brácho niečím ovaliť, vylial som vodu, prepláchol rastliny a jedli sme zeleninu ako špenát. Samozrejme, že bola horká a miestami ukrutne, ale tváril som sa akože nič a brácho tiež nemihol ani brvou. Po jedle som to už nevydržal a dobre sme sa nad pokazeným jedlom pobavili. No… nabudúce budem so žerušnicou opatrnejší.
