Decembrový tulák – bez spacáku
Decembrový tulák – bez spacáku
Po uspokojivom dni strávenom s pílou a káľačkou som dostal chuť na krátke nočné dobrodružstvo v zimnom lese. Počasie predpovedá na noc -5 so snehovými prehánkami a miernym vetrom. Času budem mať málo a tak odchádzam od ľudí len tak ďaleko, aby ich nebolo vidieť ani počuť.
Vzhľadom na relatívne bezpečné podmienky, prenocujem na spodnej hranici svojho komfortu a nevezmem si spacák. Moja výstroj teda zahŕňa celtu so šnúrami, pílu, sekerku, ešus, zvyšky suchých raňajok, nôž, kompas, kresadlo, lekárničku a fľašu s vodou. Oblečený som primerane ročnému obdobiu, ale spodné vrstvy oblečenia mám po práci prepotené.
Kým sa dostanem na miesto bivaku, zbieram, ako obyčajne niečo do čaju a zo zvyku aj niečo pod zub. V ponuke sú šípky, ihličie, žíhľava, šťavel, rebríček… Beriem všetko. Na mieste, na ktorom z času na čas organizujeme kurzy, nachádzam kúsok učebnicovej brezovej kôry.
Keď už ľudí nevidieť a ani nepočuť, prezerám priestor a hľadám niečo bezpečné, t.j. v tomto prípade miesto, kde na mňa nič pri silnom vetre nespadne. Takisto volím lokalitu bezpečnú pre malý ohník s množstvom palivového dreva a tenkým zamrznutým potôčikom nedaľeko.
Tam, pohodenú ako odpad, nachádzam aj PET fľašu, ktorá mi poslúži ako termofor.
Na mieste začínam rozmýšľať nad konštrukciou prístrešku. Rozhodol som sa, že si vytvorím vysoký matrac z napadaného lístia a rovnako vysokú perinu. Materiál nie je ideálny. Listy sú mokré, polozmrznuté a hlavne ťažké. Celta ma od vlhkosti zvonku ochráni, zmenší straty tepla odparovaním a do bivaku si pôjdem ľahnúť vyhriaty od ohňa a s termoforom a pretože ma perina dokonale obtečie, podarí sa mi vytvoriť mikroklímu, ktorú zvládnem.
Vytváram z hrubších brvien obdĺžnikový pôdorys, cca 20 cm vysoký a ukladám do neho hromady lístia, sem tam ich trochu udupem. Vrchnú časť vystielam suchým chrastím v dostatočnom množstve na to, aby ma mokré listy na spodku nechladili.
Nasleduje spodná vrstva celty, prehyb a ďalšie kopy listov, ktoré naplnia „perinu“ nado mnou. Túto vrstvu prekladám takisto chrastím pre celkové spevnenie. Všetko vyzerá super. Možno až príliš.
Popŕcha a dážď okamžite mrzne. Našťastie nefúka. Stále sa pohybujem, takže necítim chlad.
Rýchlo sa stmieva. Zabudol som na to a viem, že môžem mať problém so získaním vhodného palivového dreva a živice na založenie ohňa. Vďaka mojej novej skladacej pílke Boreal – ďakujem za tip, Daniel 😀 – som to však zvládol pomerne rýchlo.
V mieste ohniska čistím priestor až po hlinu. Jednak preto, že je tam zem menej vlhká, jednak preto, že keď okolie začne od ohňa schnúť, oheň sa nebude šíriť a vlhké listy nebudú zbytočne dymiť.
Prší. Predpoveď im zatiaľ nevychádza. Viem, že bez ohňa by to bola veľmi dlhá noc a tak obieham okolie a beriem nejakú opadanú smrekovú kôru, ktorú využijem na stavbu strechy nad ohniskom. Žiaľ na konštrukciu už nemám špagát, a tak využívam systém parôžkov.
Na oheň potrebujem suché drevo, ale smrekové vetvičky sa v tomto momente nedajú použiť. Štvrtím suchý smrekový kmienok a z jeho suchého dreva vo vnútri robím triesky a kučeravé drievka. Hľadám ešte trochu živice.
Na zem ukladám kúsok suchšej kôry a ukladám na ňu kučeravé drievka presypané živicou. Pár škrtnutí kresadlom a ohník horí. Obkladám budúce ohnisko ostatným drevom na presušenie. Hustý porast nado mnou a strecha z kôry fungujú vynikajúco a tak môžem začať variť.
Pučím dobrého štvrť kila šípok a chvíľku ich varím. Keďže ešte nie celkom prešli „mrazom“ sú plné jadierok a tak nápoj filtrujem cez niekoľko vrstiev sieťky. Výsledný nápoj má plnú farbu, konzistenciu hustého džúsu a úžasnú sladko-kyslú chuť.
Tichý temný les. Vietor, praskanie ohňa a cupot kvapiek na kapucňu a celtu. Mám rozopnutú bundu a oheň mi vyhrieva a možno trochu aj suší vlhké prádlo. Dokonalá psychohygiena.
Pomaly sa púšťam do varenia. Varím šťavel… Nie preto, že ho potrebujem. Varím ho, aby som zistil, za aký čas sa bude dať skonzumovať bez horkosti. Trvá to pol hodinu a tri výmeny vody. Našťastie si toto plytvanie môžem dovoliť. O chvíľu vyťahujem zbytok slaninky, cibuľu, trochu ich usmažím a zmiešam so šťavelom. Samozrejme, nie je ho tam, aj vzhľadom na množstvo, vôbec cíťiť. Ale… mám toho v ešuse o niečo viac.
Hrejem vodu v PET fľaši. Priamo nad ohňom, len vrchnáčik chránim pred vysokou teplotou, aby sa mi neroztavil. Po 15 minútach vkladám termofor do bivaku a začínam baliť rozložené veci.
Odrazu periférne spozorujem pohyb. Otočím sa a vidím lesklé oči a pomerne veľkú bielu siluetu. Prehltnem naprázno a snažím sa zaostriť na to, čo sa na kraji osvetleného priestoru objavilo. Veľký čuvač. Okamžite si uvedomujem, že musím zareagovať správne. Prudký pohyb, trhnutie, výkrik, by ho mohli vyhecovať k nie celkom priateľskej reakcii a tak, z domu nacvičeným spôsobom, sa mu začnem lichotivo prihovárať. Po pár sekundách psík vrtí chvostom, ide ku mne a nechá sa pohladkať. Sprevádzam ho na okraj lesa, kde predpokladám jeho majiteľa. Psík ma pravdepodobne v lese počul a išiel to omrknúť. Samozrejme, že to neospravedlňuje prítomnosť voľne pusteného 40 kilového psa v lese. Za pár mesiacov tu budú mladé jelenčatá a tie by nedostali šancu…
Chystám sa ľahnúť si do mojej vymaznanej postele a zisťujem malý zádrhel. Perina je ťažká a veľmi zle sa pod ňu vlieza, pretože sa mi z druhej strany vysýpa. OK. vystužujem časť celty na strane, ktorou vchádzam do prístrešku lieskovou palicou a použijem ju ako madlo.
Napriek tomu mi vliezanie trvá dobrých 10 minút a keď si poviem, že je to super, spomeniem si na svetlo a kameru vonku. S hromžením celý proces opakujem. Zapínam na bundách čo sa dá, povoľujem opasok, upravujem šatku na krku, nasadzujem rukavice a kapucne.
Konečne je to tak ako som plánoval. Lôžko ma bezpečne oboplo a necítim nikde chlad. Na krížoch ma príjemne hreje termofor a s potešením zisťujem, že dážď stekajúci po celte, mizne niekde vo vysokej vrstve chrastia podo mnou.
Spím asi 5 hodín. Budím sa na chlad, ale nedokážem jednoznačne určiť na ktorú časť mi je zima. Nevadí. Opäť oheň. Tentokrát kresaním do brezovej kôry. Hrejem termofor.
Bezmyšlienkovite vyberám holou rukou z ohňa pokrievku, ktorá už má veselú oranžovú farbu. Po zasičaní sa okamžite preberám a kým rana stihla začať bolieť, chladím si už prsty v miske s vodou. Neflákam to, chladím ranu dobrých 15 minút. Ale rana po prebudení nebolí.
Pracné vliezanie do bivaku a opäť spím. Budím sa spontánne 5.30. Termofor je ešte vlažný. Opäť oheň a breza.
Hrejem ešte raz termofor lebo prší a ja mám v pelechu príjemne, takže si chcem ešte chvíľu vychutnať les. Robím si silný čaj z ihličia a driemem.
Keď sa úplne rozvidnelo balím prístrešok a čo najviac maskujem stopy mojej nočnej prítomnosti v lese. Cítim sa odpočinutý…
