Zálesácky víkend
Prístrešok s lôžkom, bowdrill a varenie bez vody
Piatok poobede… trochu nuda… Vyrážam von a na kamarátovu výzvu beriem aj kamerku – čo ak náhodou…. Idem lesom bez cieľa a snažím sa po 2 upršaných dňoch objaviť nejakú hubu. Zbytočne.
Prichádzam do lesa s vysokou vrstvou napadaného lístia, líham do neho a uvedomujem si, že sa vlastne nikde neponáhľam. Asi prespím… a prespím tu! Rozhodne to nie je dobrý prístup a do 30 minút by som našiel ďaleko výhodnejšie miesto. Bezpečnejšie pre oheň, bližšie k vode, atď. So sebou mám 4 asi dvojmetrové kúsky repky, dlhý ťažký nôž neurčitej kvality, vodu a pracovné rukavice hodené v malom ruksaku.
Snažím sa rozšíriť svoj majetok a prechádzam priestor. Nachádzam zbytky starého zamotaného lyka, PET Fľaše a potrhanú igelitovú tašku… neobyčajne čistý kus lesa J. Potešili ma aj vysypané jabĺčka a cibuľa opustené pri chodníku. Cibuľa??? Neriešim… je tvrdá a vyzerá neporušená… beriem…
Čo budem potrebovať? Určite sa budem chcieť v noci schúliť niekde, kde na mňa nebude pršať a fúkať (alebo aspoň jedno z toho). Budem chcieť oheň, termofor a aspoň niečo malé teplé do brucha.
Začínam prístreškom. Budujem ho čo najnižšie, ale tak, aby som sa doňho dostal. Podobne prispôsobujem aj dĺžku. Určite budem spať v plodovej polohe, aby som znížil straty tepla čo najviac. Vyhrabávam lístie až po hlinu, aby som vedel na čom spím. Skladám jednoduchú konštrukciu z konárov a základné časti spevňujem kúskami nájdeného lyka. Základnú kostru husto prepletám suchými smrekovými vetvičkami, aby som ju mohol zasypať listami v čo najvyššej vrstve. Bez väčšieho úsilia som navŕšil 20 cm. Z prednej časti som vstupný otvor zmenšil ešte polenom, ktoré som v spodnej časti utesnil listami, aby mi fúkalo čo najmenej.
Práca mi celkovo zabrala hodinu. Čo sa mi zdá primerané.
Rozmýšľam nad lôžkom. Šlo by to samozrejme aj tak, že si vytvorím hustú rebrinu z konárov a na ňu dám lístie. Viem však, že toľko rovných konárov nenájdem, lístie je premočené a keby aj, tak si to v noci pri otáčaní rozbijem. Vraciam sa teda hodný kus späť, kde som prechádzal popri rákosí a beriem ho skoro toľko, čo sa mi zmestí do náruče. Sekám ho nožom a ide to dobre. Chcem si urobiť rohož. Vypletať ju? Veľa času. Zviazať ju? Málo špagátu. Nakoniec ju aj tak viažem a vyrábam asi 110 cm dlhú, 60-70 cm širokú a 7 cm vysokú rohož. Toto už je seriózny základ na ležanie. Prípravou lôžka som aj vďaka vzdialenosti strávil ďalšiu hodinu.
Miesto na ktorom som, rozhodne nie je ideálne na zakladanie ohňa a to ani po 2 dňoch dažďa. Je husté, je tu vysoká vrstva hrabanky, kopec suchárov. Začiatočníkovi by som to miesto rozhodne neodporučil. Sekunda a oheň je pre jedného človeka nezvládnuteľný. Čistím miesto od hrabanky v okruhu 3 metrov, odstraňujem sucháre na zemi aj vo vzduchu a stále rozmýšľam ako znížiť riziko. Samozrejme, zobrať sa a ísť inde alebo oželieť oheň! Nakoniec dvíham okraje ohniska o 20- 30 cm, nech mi ho vietor nevyfukuje a nad ohnisko, dávam lapač iskier vo forme veľkej starej mokrej kôry zo smreku a ohnisko ešte zapúšťam do zeme.
Oheň potrebujem na uvarenie a zohriatie vody v PET fľašiach na termofory. Rýchlo nachádzam materiál vhodný na bowdrill. Nie najideálnejší, ale suchý. Doska smrek, vrták čremcha, prítlačný diel ani neviem… niečo živé, asi tiež čremcha J. Za 30 min mám sadu hotovú a začínam vŕtať. Snažím sa pripraviť na frustrujúci pocit z vyčerpávajúceho a možno neúspešného pokusu. Prvý pokus – kopec dymu, uhlík žiaden, ale prach ostáva čierny. To je dobré. Oddychujem. Druhý pokus – rovnaký. Dám tomu ešte jednu šancu a keď sa nepodarí, spravím si novú sadu.
Tretí pokus – spodnú okrúhlu časť vrtáka zdrsňujem a robím na ňom hranky. Vrchnú časť zužujem, aby v prítlačnom diely dobre kĺzala. Do prítlačného dielu vkladám živý list, aby kĺzal a nehorel. Po pár desiatkach sekúnd mám uhlík. Paráda. Rozfúkavam ho v hniezde z bodliakov a nejakej trávy. Vkladám do ohniska a prikladám tenké konáriky.
Z hľadiska bezpečnosti – čo sa týka možnosti vzniku požiaru – toto považujem za najrizikovejší bod. Plameň je v prvej fáze väčší, z drobných vetvičiek, a môžu z neho odlietavať iskry. Tu musím byť veľmi opatrný. Neskôr sa plameň ustáli a viem ho dobre regulovať. Pravdou ale je, že keby nebolo 2 dni pršalo, tak určite neriskujem a prdím na to.
Rozmýšľam ako by som najlepšie pripravil jedlo. Nádoba žiadna – mohol by som odrezať vrch PETky, ale prišiel by som o cenný termofór, alebo opiecť? Nakoniec balím cibuľu a jablká – kyslé a tvrdé ako sviňa do blata, formujem malé tenkostenné guličky a dávam ich do ohňa. Po 15 minútach občasného otáčania je jedlo hotové a vzhľadom na teplotu a čas predpokladám, že som väčšinu patogénov zničil. Krájam cibuľu, ktorá krásne vonia. V strede ešte vŕzga, ale už neštípe. Jabĺčka sú mäkké a príjemne sladko-kyslé. Spokojnosť.
Robím si zásobu suchého podpalu a paliva, ak by som v noci potreboval a teším sa z prístrešku. Udržujem len málo dymiacu žeravú pahrebku. Rozmýšľam či sa v noci dobre vyspím a čo môžem spraviť preto aby to bolo lepšie.
😀 Tu sa prvá časť príbehu končí. Poznám sa druhá časť mi bude zase chvíľu trvať alebo sa na ňu ako tradične vykašlem. Takže aspoň zhrniem noc. Pršalo, mimo les dosť fúkalo. Termofor vydržal pekne do polnoci. 2x som sa zobudil na chlad. Navlhlo mi len stehno, ale to som vyriešil.
